Smrť je jediná, ktorá sa nikoho nepýta, či chce ísť. Predstavte si, že by to tak zrazu nebolo... Novinové titulky typu "Dôchodca rozpráva o vlastnej smrti" na prvej strane sprevádzané titulkami typu "Svetový mäsiarenský priemysel je v koncoch" na ďalšej. Populačná krivka by sa postavila na zadné a emáci by stratili zmysel života. Tomu vravím chaos.
Predstavte si situáciu: ráno vstanem, dám si kávu a hneď od začiatku dňa sa mi zdá niečo divné... Cestou do školy rozmýšľam nad tým, čo sa to vlastne deje. V susedovej záhrade sa mačka snaží prehltnúť vtáka, ktorý sa zas snaží vyletieť jej z huby, no bráni mu v tom polámané krídlo a rozpárané brucho. O takých 150 metrov ďalej sedí vedľa cesty nejaký ožran. Je oblečený v čiernom saku, na hlave má špinavý cilinder a na očiach lenonky. Keď ma zbadá zakričí "Hej! Starec. Poď mi pomôcť vstať." vravím si OK a toho podivného týpka zdvihnem. Keď sa mu lepšie pozriem do tváre, vidím, že nedávno plakal. "Čo si zač?" spýtam sa z ľútosti, aby to vyzeralo, že sa o neho zaujímam. "To je jedno... Už nie som podstatný... Nemôžem sa ani upiť k smrti." "Ako to?" spýtam sa ho. Zdvihne oči a ponad lenonky mi zapaľujúc si cigaretu odpovie "Pretože ja som bol smrť."
Bizarná situácia... Aj tak nechcem, aby smrť bola pravdivá...
